Gun Shop

Vývoj preslávenej stodeviatky začal v roku 1934, kedy Luftwaffe zadala konkurz na vývoj moderného stíhacieho lietadla. Do konkurzu sa prihlásilo niekoľko firiem, ale do záverečných skúšok sa dostali iba dva prototypy. Jedným bol He 112 firmy Heinkel a Bf 109 firmy Messerschmitt. Obidva stroje boli moderné celokovové dolnoplošníky so zaťahovateľným podvozkom. Bf 109 vyšiel nakoniec zo skúšok ako víťaz. Prvý prototyp Bf 109V-1 zatiaľ lietal s britským motorom Rolls Royce Kestrel a bolo zrejmé, že využíva prvky viacmiestného stroja Bf 108 Taifun, ktorý bol len nedávnym úspechom konštruktéra Willyho Messerschmitta.

Prvé tri prototypy absolvovali skúšky a v roku 1936 bola objednaná sériová výroba nového radu Bf 109B s motorom Jumo 210A s výkonom 610 k. Motor vtedy poháňal dvojlistovú nastaviteľnú vrtuľu. Výzbroj bola zatiaľ tvorená tromi guľometmi kalibru 7,92 mm.

Prvé z týchto strojov absolvovali krst ohňom v Španielskej občianskej vojne, kde sa po prvýkrát stretli s novými sovietskymi strojmi I-16. Nové Messerschmitty sa proti nim osvedčili, a tak padlo rozhodnutie zvýšiť výrobu verzie B. Tá sa po inštalácii novej trojlistovej vrtule a dodatočnej inštalácii guľometov do krídel zmenila postupne na verziu C a po inštalácii silnejšieho motoru v roku 1938 na verziu D.

Podvozok tanku Tiger bol, aj keď to pri bežnom pohľade nebolo vidieť, veľmi zložitý. Najlepšie to je vidieť na obrázku dole. Na každej strane sa nachádzalo osem náprav pojazdových kolies a na každej bolo jedno jednoduché a jedno zdvojené koleso. To umožňovalo skrátiť dĺžku tanku, pričom sa merný tlak na pôdu udržal na znesiteľnej úrovni. Ďalej sa na každej strane nachádzalo jedno hnacie a jedno napínacie koleso. Pojazdové kolesá boli dostatočne veľké, aby sa mohli odstrániť napínacie kladky. Veľkou nevýhodou tohto riešenia bolo, že blato a sneh medzi kolesami vedeli cez noc natoľko zamrznúť, že vozidlo sa ráno ani nepohlo. To sovietske vojská čoskoro odhalili a vedeli toho riadne využiť. Ďalšou zaujímavosťou podvozku sú jeho pásy. Tie boli kvôli spomínanému tlaku natoľko široké, že na prepravu vlakom sa museli inštalovať užšie a vonkajšie kolesá sa museli demontovať. Na obrázku dole je dobre vidieť 40 centimetrový rozdiel medzi normálnymi a prepravnými pásmi

Pohonnú jednotku tvoril dvanásť valcový motor Maybach HL 210 P45 so sklonom valcov 60° a obsahom 21 353 cm³ s výkonom 650 koní a neskôr bol nahradený výkonnejším motorom Maybach HL 210 P45 s výkonom 700 koní. Ak sa vám zdá, že ten istý motor mal aj Panther, nemýlite sa. Tento motor dostal dokonca aj Königstiger. Tanku Panther umožňoval nadmerné pohybové možnosti a maximálnu rýchlosť, tak u 56 tonového tanku Tiger už nestačil. Tiger bol známy svojou schopnosťou „zostať trčať na mieste práve vtedy, keď bolo najviac potrebné vyraziť dopredu“. Podmotorizovanosť tanku Tiger sa odrážala aj na jeho spotrebe, korá už bola značne vysoká aj pri oveľa ľahšom tanku Panther. Tiger „zhltol“ pri pohybe po ceste 535 l/100 km a pri pohybe v teréne neuveriteľných 935 litrov! Kapacita jeho nádrží mu umožňovala pri tejto spotrebe prejsť 100 kilometrov po ceste a 60 kilometrov v teréne. Prevodovka bola taktiež značky Maybach, typ OLVAR OG 401216. Mala osem stupňov pre pohyb dopredu a štyri pre pohyb dozadu. Takmer 56 tonový tank dosahoval na ceste rýchlosť 45,5 km/h, čo bol veľmi slušný výkon. Samotné riadenie tanku bolo na nemecké štandardy dosť zaujímavo riešené. Tank sa totiž na rozdiel od väčšiny nemeckej techniky riadil volantom, pričom bola možnosť riadiť ho aj pákami, pretože tiež patrili k výbave. Toto riešenie sa ukázalo ako správne pretože šoféri si ho pochvalovali ako veľmi pohodlné. Motor bol chladený vodou, ktorej bolo v chladičoch 70 litrov. Studený vzduch sa do motora privádzal štyrmi ventilátormi a teplý odchádzal ventilačnými otvormi. Tigre v Afrike boli vybavené aj filtračným zariadením Feifel na pravej zadnej strane korby pri pohľade zozadu.     

Pancierovanie sa skladalo s pozváraných plátov panciera, pričom väčšinou tvorili pravý uhol. Predná časť korby, nadstavby a veže mala hrúbku 100 mm, ostatné strany kostry 60 mm, nadstavby 80 mm. Vrchnú časť trupu tvorili 25 mm pláty zapustené a zvarené do korby. Veža bola vytvorená z jedného kusu 82 mm hrubého panciera, ktorý bol zohnutý do tvaru konskej podkovy. V prednej časti veže sa ešte nachádzal kryt kanónu s hrúbkou 100 mm.

Hlavnú výzbroj tanku Tiger tvoril preslávený 88 milimetrový kanón KwK 36 L/56, ktorému sa neubránil žiadny spojenecký alebo sovietsky tank a väčšinu protivníkov ničil na takú vzdialenosť, na akú ich kanóny nemohli viesť účinnú paľbu. Kanón sa mohol samostatne pohybovať v rozmedzí -6,5° až + 17°. Nieslo sa pre neho 92 nábojov štyroch druhov. Protipancierový PzGr 39, podkaliberný protipancierovýPzGr 40, Hohlhadunsgranate a Sprenggranate1/4,5, čo bol trieštivotrhavý náboj na živú silu. PzGr 39 mal hmotnosť 10 kg a kanón ním bol schopný na vzdialenosť 500 metrov prebiť pancier hrubý 111 mm a na vzdialenosť 2000  metrov pancier hrubý 84 mm. S PzGr 40 kanón prebil pancier hrubý 156 mm na vzdialenosť 500 metrov a pancier hrubý 110 mm až na vzdialenosť 2000 metrov. Hohlhadunsgranate prebíjal na vzdialenosť 2000 metrov 90mm panciera. Tieto parametre platia pri kolmom pancieri. 

Súčasťou výzbroje boli aj dva guľomety MG 34, pre ktoré sa nieslo 4800 kusov munície kalibru 7,92 mm. Jeden bol spriahnutý s kanónom a druhý bol pri pohľade spredu naľavo od priezoru vodiča v strieľni typu Kugelblende.

Keď západní spojenci videli po prvýkrát fotografiu tanku Tiger, tak jej posádku odhadovali asi na 20 mužov! V skutočnosti posádku tanku tiger tvorilo päť mužov. Šofér mal svoje miesto v prednej časti vozidla a napravo od neho sedel radista, pričom medzi nimi bol kanón a každý mal svoj vstupný poklop. Šofér mal výhľad na krajinu pred sebou cez periskop na poklope alebo priezormi na čelnej strane korby. Radista obsluhoval rádiostanicu Fu 5 a zároveň obsluhoval guľomet MG 34, ktorý sa nachádzal taktiež na čelnej strane korby. Veliteľ, strelec a nabíjač mali svoje pozície vo veži. Strelec sedel naľavo od kanónu a k zameriavaniu mu slúžil binokulárny zameriavač. Za strelcom sedel veliteľ, ktorý mal nad hlavou kopulu ,na ktorej vrchole bolo u pôvodnej verzie päť priezorov s nepriestrelným sklom zelenkavej farby. Nabíjač sa nachádzal napravo od kanónu. Nad jeho hlavou bol taktiež umiestnený obdĺžnikový poklop.       

MG-42 (Maschinengewehr 42) byl poprvé zaveden do provozu během 2. světové války v roce 1942. Jednalo se o přímého nástupce kulometu MG-34, který byl náročný na výrobu a v terénu byl velmi náchylný na čistotu, proto se často zasekával.

MG-42 byl výrobně mnohem méně náročný (ruční práci nahradily lisované díly) a v terénu byl velmi odolný a spolehlivý. Také kadence se dostala z původních cca 800ti ran za minutu (MG-34) na neuvěřitelných 1200 ran za minutu. Ne náhodou jeho střelba připomínala zvuk trhaného plátna, jelikož výstřely šly tak těsně za sebou, že de facto splývaly.

MG-42 se rychle stala oporu německé pěchoty a činila nepříteli nemalé vrásky. Dobře umístěné a chráněné kulometné družstvo bylo schopno za války zdržet a potrápit i početně převyšujícího nepřítele na hodně dlouhou dobu a často se tato kulometná hnízda (pokud to nebylo nezbytně nutné) radši obcházela nebo se přenechávala na starost dělostřelectvu nebo leteckým stíhačům (kotlářům).

S malými modifikacemi je kulomet MG-42 používán dodnes (např. pod označením MG-53), jelikož jeho konstrukce a výkon byl prostě nadčasový.

Velmi efektní kadenci tohoto kulometu můžete vidět na následujícím videu.